Vnímame šťastie podobne, alebo som vedľa ako tá jedla...

Autor: Ján Havlíček | 17.8.2015 o 11:38 | (upravené 22.8.2015 o 20:44) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  28x

Osobná úvaha o tom ako aktuálne vníma človek šťastie pod ťarchou ťažkej choroby. Je vôbec možné nájsť šťastie aj v časoch najťažších? Viac sa dozviete v článku. 

Na začiatok by som vám rád ozrejmil situáciu v čom mal tento monológ svoj základ. V našej spoločnosti je choroba posudzovaná rôzne. Niekto ma z neho panicky strach, už len pri pomyslení na ňu, niekto ju chápe ako vyšší zásah, niekto ako nutnú potrebu ktorá ma viest k zmenám v živote, niekto ako prirodzenú súčasť života. Či už je braná tak alebo onak, vždy je to veľmi nepríjemné, hlavne ak sa jedna o vážnu diagnózu. Je to ale skutočne tak, že choroba ma niečo človeku napovedať, niečo ho naučiť, že ho má na niečo upozorniť, že je jej zmyslom aby sa človek zmenil, alebo ho na niečo pripraviť? Veľa otázok, jedna odpoveď, pravdepodobne ÁNO. Konvenčná medicína vidí za chorobou vždy nejaký fyzický problém. No povedzme si na rovinu nejaký problém za tým je. Ale aký, a ako vôbec vznikol? Rôzne testy odhalia problém v tele, ale len na človeku je aby odhalil problém v živote. Pravdepodobne, keď pominieme genetickú preddispozíciu, súhru negatívnych faktorov vplyvom nie vždy zdravého životného štýlu, vysokú mieru stresu a ďalšie faktory ktoré vplývajú na naše zdravie, by sa človek mal hlboko zamyslieť čí je šťastný. Slovo šťastie sa počas posledných rokov veľmi obmedzilo. Človek si môže interpretovať slovo šťastie rôzne. Ako aj inteligencia zahŕňa veľa charakterových vlastnosti z ktorých je len jedna múdrosť, aj šťastie v sebe zahŕňa veľa veci. Čo to ale to šťastie vlastne je, je to výhra v lotérii, je to byť zdravý, mať skvelú pracú alebo to, ono, hento. Každý to vníma inak, každý si svoje šťastie predstavuje inak. Čo ale ak by bolo možné si vytvoriť univerzálne šťastie, ktoré by zahŕňalo všetky aspekty života. Je to spôsobom života, je to stav mysli, je to láska v srdci? Pravdepodobne áno. Choroba v človeku posunie nie len limity, ale určíte mu posunie aj vedomie. Vedie skutočne choroba k posunu vedomia, alebo sa vedomie posunie preto, aby sa choroba ľahšie zvládala a odkryla skutočne to dôležité pre človeka, jeho skutočne ja? Ukázala mu že sa dá žiť aj inak, inak rozmýšľať, inak sa správať? Je to súhra jedného a druhého k dosiahnutiu tretieho? Pravdepodobne áno. Tento posun vedomia môže nabrať dva rozmery, buď sa vedomie obmedzí na strach a trápenie, alebo sa rozšíri na pokoru a lásku. Kto alebo čo o tom rozhoduje, je to vyššia moc, je to zameranie, je to osud, ktorý si mi určujeme tým, ako zareagujeme na negatívne veci v živote? Ťažko povedať asi od všetkého trochu. Človek by chcel byt trvalo šťastný. Ale ako nato? Ako sa to naučiť, ako to pochopiť, existuje nato univerzálny návod? Mate pocit, že sa to dá naučiť? Ja si myslím, že nie, že jedine je možné to pochopiť, pravdepodobne asi len cez negatívne udalosti. Bohužiaľ alebo bohudík, hľadáme šťastie nesprávne, hľadáme ho v materiálnom svete, v partnerovi, v zážitkoch, ale tam trvalé šťastie nenájdeme. Preto sme bičovaný a konfrontovaný tvrdou realitou, ktorá nám dáva najavo, že sme sa vydali nespranou cestou pri hľadaní šťastia. Vyjadrím sa možno troška subjektívne, ale zdieľam názor, že keďže žijeme v dualite, na každý problém existuje riešenie. Či už je to riešenie zlé alebo dobré, to je už na subjektívnom posúdení človeka, ktorý mu dáva status dobrý zlý. V končenom dôsledku, vždy platí stará známa zaužívaná fráza, všetko zlé je na niečo dobré, len mi to často nevidíme hneď, nevnímame správne, alebo tomu proste nechápeme.  Na základe vyššie spísaného sa vynára otázka, naozaj potrebujem utrpenie nato, aby sme našli skutočne šťastie, naozaj potrebujeme trpieť. Asi áno! Povedal by som, že nie asi ale určite. Vnímanie negatívnych udalosti v živote je pre človeka takmer vždy rovnaké. Či už sa jedna o chorobu, rôznu stratu čohokoľvek vždy sa jedna len o veľké nešťastie a smolu. Nešťastie, smola? A prečo nie šťastie alebo výhra? Čo keď nám cela ta situácia chce odhaliť skutočnú pravdu o našom živote, že žijeme obmedzene, nesprávne, nešťastné, bez skutočnej lásky? Chce nás niekto alebo niečo tým trestať alebo nám pomôcť? Prečo by mal človek vydieť za niečím negatívnym niečo pozitívne? No už len preto, keď to mám povedať jednoducho, negatívne veci plodia len negatívne veci, ako predsa zrušiť niečo negatívne, jedine niečím pozitívnym. Ja viem jednoducho sa to hovorí, ťažšie chápe. Vráťme sa ale k princípu duality. Človek žije permanentne v strachu, boji sa všetkého a stráca sa v tomto svete plnom negatívnych veci. Kto verí na spiritualitu vie, respektíve zástava názor alebo si mysli, že takto by to proste nemalo byt, že človek vďaka intuícii vie, čomu by sa mal venovať, kam by mal smerovať aby bol zo svojim životným zameraním na spoločnej vlne. Lenže malo kto verí už len na šiesty zmysel a nie to ešte nejaké prejavy duše čí intuície. Osobne si myslím, že zmena je nevyhnutnosť v určitých etapách života. Tak ako sa vyvíja svet, vyvíja sa aj človek a jeho život. Príde čas, vhodný čas na určíte zmeny. Ale čo keď je už ten správny čas a zmena neprichádza, ta nevyhnutná zmena ktorá má nastať, alebo ktorá mala nastať pred nejakým časom. Spustí sa proces, ktorý vedie k želanej zmene, nastane vôbec tá zmena, je naozaj nevyhnutná? Aj jedna, aj druhá, aj tretia možnosť pripadajú do úvahy, kto ale určuje ako to dopadne? Určuje si to človek, alebo to za neho niekto iný určuje? Skutočne existuje obrovské množstvo variant osudu, alebo je len jedna verzia, možno vopred vyráta do kameňa a pevne daná? Otázka na dlhu polemiku s takmer určitým nejasným koncom, pretože sa môžeme len domnievať ako to vlastne cele je. Tvárme sa ale v tomto prípade, že existujú procesy ktoré zaručené fungujú. Že sa proste spustí etapa života, ktorá vedie k nutnej zmene. Dobre. Spustí sa proces, príde negatívna skúsenosť, udalosť. A čo teraz? No pravdepodobne existujú dve možnosti, mám viac šťastia a pochopím to, alebo vnímam to tak, že toto je ten správny čas na zmenu života, alebo to chápem tak, že niekto ma za niečo trestá, prečo pravé ja, nebolo toho utrpenia v mojom živote dosť atď. Čo alebo kto rozhoduje o tom, akou cestou sa človek vydá. Vedomie? Jeho osud, jeho zameranie? Srdce mu ukáže cestu, intuícia, pocity? Pravdepodobne od každého kúsok. Človek nejako vždy zareaguje a až čas ukáže čí to bolo správne alebo nie. Ale čo je vlastne správne alebo nesprávne, časom sa môže ukázať to čo človek považoval za správne, nebolo až také správne, ale prečo potom, mu to prišlo ako správne? Bolo to súčasť toho procesu, asi áno. Je možné že bez obviňovania sa môže človek povedať len to, že vždy robí to čomu verí a verí tomu čo robí. Človek vždy robí to najlepšie čo vie na úrovni svojho vedomia. Vedomie sa neustále mení, menia sa myšlienkové pochody, noria sa vždy nove a nove myšlienky a nápady. Preto, čo je pre človeka dobré dnes, nemusí byť zajtra. Je to taká zvrátená hra mysle so životom človeka? Neviem, možno. Ak ale myseľ zlyhala pri hľadaní šťastia, alebo sa stratila v nesprávnej forme šťastia, ktoré nekorešponduje s tým aký druh šťastia ma človeka robiť šťastným od srdca, vzniká veľký problém. Človek si na svojej úrovni vedomia nemá šancu uvedomiť, že šťastie ktoré prežíva nie je to správne. Pokiaľ sa vedomie nerozšíri, nerozšíri sa ani ľudské vnímanie skutočného šťastia. Ako sa ale vedomie rozšíri? Je treba byt trpezlivý a počkať si, kým príde posun v úrovni vedomia, alebo nám k tomu dopomôže nejaká negatívna skúsenosť, ktorá ten proces evolúcie urýchli. Princíp je asi rovnaký, byt šťastný na akejkoľvek úrovni vedomia, pokiaľ sme sa to nenaučili, alebo sme tento stav nedosiahli, musíme sa to učiť znova a znova cez negatívne skúsenosti, až kým sa to nenaučíme. Človek hľadá šťastie cely život, cely život sa snaží byt šťastným a podmieňuje tomu všetko. Je ale toto ten správny princíp ako dosiahnuť šťastie, keď aj tak v určitých fázach života vnímame šťastie inak. Nie je to len o tom si proste v pokoji počkať nato kým šťastie príde, čí už vplyvom  negatívnej alebo pozitívnej udalosti. Áno aj to jedna z možnosti ako vnímať šťastie, ale dočká sa človek niekedy? Treba sa za šťastím naháňať, alebo si na neho počkať? To už je na každom z náš ako si to interpretuje, ja viem len jedno, šťastie tu je, je v nás, je všade okolo, je ho dosť pre každého. Nie je to o tom že každý ho ma toľko koľko si ho zaslúži, každý si zaslúži všetko šťastie, ktoré mu môže tento svet ponúknuť. Vždy je to len o stav mysle, o láske v srdci, a láske k životu a k okoliu. Hľadáme šťastie rôznymi spôsobmi a v rôznych veciach až sa v tom trvale stratíme, a keď nás niečo postrčí, často kráť to berieme ako nevyhnutné zlo, hračku osudu, nešťastie. Áno ono toétak je, presne to tak je, nie je to, ani nikdy to nebude nič prijemne, ale je len na vás, ako dlho budete tolerovať fakt, že všetko čo sa deje je len nepríjemné. TO vážne veríte tomu, že tento krásny, prenádherný svet ktorý máte vôkol seba s tak neuveriteľné krásnymi farbami, ľuďmi a prírodou mohol vzniknúť z niečoho zlého, z niečoho čo vám chcel ublížiť a chce aby ste trpeli. Ja si to nemyslím. Tiež tomu ale tak nebolo, tiež som musel a ešte muším celiť ťažkej životnej udalosti, ktorá ma položila na kolená, ale zároveň mi pomohla vstať a zmeniť život od základov. Možno si poviete jeden z tisíca, ktorý to takto vníma a ma veľké šťastie, že si myslí, že všetko to zlé je na niečo dobré. Ale prečo by sa ta fráza používala po desiatky možno stovky rokov bez toho aby na nej nebol aspoň kúsok pravdy? Aj v časoch najväčšieho utrpenia môže človek prezívať najväčšie šťastie. Prečo? Pretože sa jeho hodnotový rebríček úplné zmení, pretože sa jeho vnímanie problémov taktiež veľmi zmení a proste celkovo sa zmení celý on. Šťastie má v sebe každý z nás, vždy ho mal, len si to neuvedomujeme ako mnoho ďalších veci, a občas je treba aby sme si to znova a znova pripomenuli. Bol by som rad, a preto aj tieto riadky vzniky aby sme spoločné, konečne spoločné a nie individuálne, sa snažili si pomoc v pochopení toho ako byt šťastným. Možno to nie je hneď o tom niečo pochopiť ale je to stav mysle alebo bytia, je to proste len o tom robiť veci čo nás bavia, byt s ľuďmi ktorých mame radi. Pochádza šťastie z lásky? Je to o tom, že najprv človek muší začať milovať, seba, život, rodinu, prírodu a to mu prinesie šťastie? Určíte láska je podľa mňa základ šťastného života, proste láska je základom všetkého a odpoveď na všetko. Možno si polovica z vás ktorí si toto prečítajú povedia, nič nové pod slnkom, ale čí už ste si našli v týchto riadkoch niečo nové alebo otrepané, vždy je dobré si raz za čas pripomenúť aké máme šťastie, a zamyslieť sa nad tým aké veľké šťastie je už len dôstojne žiť, a nie to ešte byt zdravý, prežívať lásku a dopriať si základne životné potreby.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?